Pôvod

Prvé stopy vtlačili biele horské psy do pyrenejských, alpských a kaukazských svahov, kadiaľ sa kedysi tiahla línia zaľudnenia, už pred 30 000 rokmi. Psy z týchto oblastí pochádzali buď z vlkov artktického typu, alebo skôr z tibetskej dogy, ktorá sa dostala do Európy pri sťahovaní národov. Každopádne sa navzájom podobali nielen bielou srsťou, ale aj robusnejšou telesnou stavbou. Pravdepodobne práve z tejto skupny pochádza celá rada dnešných plemien, maremánsko-abruzský patiersky pes, grécko-albánsky ovčiak, maďarský kuvasz, pyrenejský horský pes. Na jednotlivé plemená boli rozdelení až v modernej dobe, s čím sa ovšem nie všetci odborníci z odboru kynológie stotožňujú, napr. H. Räber tvrdí vo svojej Encyklopédii psov, že v prípade troch východoeurópskych plemien ( slovenský čuvač, podhalaňský pes a maďarský kuvasz) ide z kynologického hľadiska o rozdelenie len ťažko oprávnené, pretože o príslušnosti k plemenu nerozhoduje odlišný vzhľad, ale preukaz pôvodu.

S týmto názorom sa chovatelia čuvačov nemôžu zmieriť a okamžite poukážu na niekoľko zásadných rozdielov medzi plemenami. Napr. kuvasz okrem odlišnosti v exteriéri ( tvar hlavy a očí, postavenie lopatiek a ramenných kostí, v držaní krku a chvosta, v osrstení ) je psom z nížin a pustín, oproti nim slovenský čuvač predstavuje pôvodný horský typ. Podhalaňský pes je zas o 5 cm vyšší, má kratší a širší ňufák, šikmo posadené oči, na rozdiel od čuvača má povolené krémové škvrny.

Diskusie medzi prívržencami jednotlivých plemien mali aj politický charakter. Kuvasz bol v Maďarsku po stáročia obľúbencom tunajšej šľachty pre svoj reprezentatívny vzhľad, lovecké a strážne schopnosti. Takže napr už v 15. storočí král Matyáš I vyhlásil, že si ich viac cení ako svoju osobnú stráž. O štyri storočia neskôr tam bol kuvasz uznaný a vedený jeho čistokrvný chov.

Slovensko bolo súčasťou Uhorskej ríše, bez samostatnosti a temer bez vlastnej šľachty a všetky tradície sa udržiavali výhradne na vidieku. Len slovenskí horali boli oslobodení od roboty a ako slobodní ľudia chránili hranice, dane uhrádzali ovčím syrom. Pri službe ich od nepamäti sprevádzali veľké biele psy, čo dokazujú niektoré zachované vyobrazenia Ďalšou úlohou psov bolo chrániť stáda pred vlkmi a medveďmi. Pre nedostupnosť horských oblastí, kde sa títo predchodcovia slovenských čuvačov po stáročia chovali, o nich nemal okolitý svet veľa poznatkov. Postupne sa ich chov rozšíril aj do Beskýd, kde okrem ochrany stáda slúžili aj ako sprievodcovia ľudí, pastieri oviec alebo hraníc.  

Na prelome 19. a 20. storočia začali v horách vyrastať kúpeľné strediská. Pacienti a návštevníci, ktorí podnikali horské zdravotné prechádzky a cestou kupovali v salašoch ovčie syry. Tu bývali očarení nádhernými bielymi kučeravými šteniatkami, ktoré si potom často odvážali domov miesto suvenýrov. Tak sa predchodcovia slovenského čuvača dostali z chudobných horských salašov do nížinných oblastí, kde boli pre svoj vzhľad okamžite pokladaní za luxusné plemeno.

Dobre vycvičeného dospelého pastierskeho psa si ale ani v tomto chudobnom kraji nebolo možné kúpiť, pretože okrem toho, že boli nenahraditeľnými pomocníkmi stád, bačovia ich pokladali za členov svojej rodiny.

Počiatky moderného chovu

Odľahlosť končín, kde žili po stáročia pastieri so stádami a svojimi psami, prispela k pomerne čistokrvným chovom. Aj keď sa tu v prvom rade dbalo na zachovanie tých najlepších pracovných vlastností. Upredňostnovaný bol vždy jeden typ -s bielym zafarbením, aby pastier ho mohol vizuálne skontrolovať i na značnú vzdialenosť a za znížených podmienok viditeľnosti.

Po skončení I. svetovej vojny prestalo byť Slovensko súčasťou Maďarska. V novovzniknutom Československu začali snahy o uznanie svojbytného horského plemena. Pozdejšieho slovenského čuvača, z čoho ovšem ˇMaďari neboli príliš nadšení a tvrdili, že nejde o ďalšie plemeno, ale stále iba o  maďarského kuvasza. Popularita aj stavy tatranského čuvača stúpali začiatkom 20. storočia sa údajne začali vyvážať aj do zahraničia, do Poľska, do Nemecka a zo slovenských hôr sa začali vytrácať.

Tým, čím je pre čekoslovenského vlčiaka p. František Rosík, pre slovenského kopova alebo hrubosrstého stavača už zosnulý Koloman Silmák, tým bol pre plemeno slovenský čuvač profesor Antonín Hruza z Vysokej školy veterinárnej v Brne. Aby podchytil a ustálil toto plemeno , doviezol z Tatier dve nepríbuzné šteňatá, ktoré pozdejšie položili základ čistokrvného chovu ( vtedy ešte tatranského) čuvača u nás. Jerry a Kora sa stali prvými psami zapísanými v plemennej knihe a prvý vrh z ich spojenia bol zapísaný 4. júna 1929. Prof Hruza pracoval na prísne vedeckých základoch, využíval úzku príbuzenskú plemenitbu a pozdejšie psy z pôvodného chovu. Nikdy ale nekrížil psy iných plemien. Snažil sa pre chov vyberať jedince exterierovo odpovedajúce starým vyobrazeniam a charakterovo dobovým popisom. Napísal monografiu Tatranský čuvači, prvý standard plemena. 

Okruh chovateľov sa rozširoval, čo viedlo k založeniu "Spolku chovatelu psu tatranskych ovčáckych*čuvaču v Brne, s vlastnou plemennou knihou. Spolok bol riadnym členom všetkých vtedajších organizácii, Československého zväzu kynologického, Československej kynologickej únie, Medzinárodnej kynologickej federácie -FCI. Prvým predsedom bol prof. Hruza. Bohužiaľ II.svetová vojna chov čuvačov doslova zdecimovala a navyše bol za Protektoriátu zakázaný import ďalších psov zo Slovenska. Od skončenia vojny do roku 1947 začali stavy čuvačov opäť rásť. Takže napr. v roku 1947 bolo v plemennej knihe Spolku chovatelu čuvaču zapísaných skoro 800 šteniat. Ďalšie oživenie nastalo až v päťdesiatych rokoch , keď už prof Hruza nebol medzi živými. Činnosť klubu zastrešoval po zmene pomerov postupne Svaz pro spolupráci s armádou ( Svazarm),  Čs. svaz lovcu, aj Svaz chovatelu drobného zvirectva. Uznania plemena sa pán profesor nedožil, umrel v marci 1950. Oficiálnemu uznaniu predchádzali zmätky s pomenovaním a malo i politicky ladený nádych.

Pôvodne bolo plemeno známe ako tatranský čuvač, tatranský podľa názvu výskytu ( niekedy aj lipťák, podľa mesta na severe Slovenska) a čuvač od počúvať. V záujem toho, aby sa nezamieňalo slovenské plemeno s plemenom z poľskej strany Tatier , tj s tatranským resp podhalaňským pastierskym psom, premenovala pohotovo zástukyňa Dr. Laufbergerová, obhajujúca uznanie slovenského čuvača, z tatranského na slovenský.

V júni 1965 sa v Prahe konalo pre slovenského čuvača významné zasadanie FCI, pretože bolo uznané za samostatné plemeno. Uznaniu predchádzalo obšírne zdôvodnenie  opodstatnenia a existencie čuvača ako slovenského psa. Vtedajší hlavný poradca chovu dr. Vilém Kurz predložil vedeniu FCI ako dôkaz o jedinečnosti plemena aj monografiu prof Hruzu a svoju úlohu zohrala aj celá rada dobových vyobrazení pastierov so psami z Oravy. Ked sa o týždeň konala v Brne svetová výstava, slovenskí čuvači už boli posudzovaní podľa platného standardu FCI.

Proti uznaniu sa snažilo, márne, protestovať Maďarsko, s tým, že ide de facto o ich národné plemeno, o kuvasza. Na konci roku 1967 podali Maďari oficiálny protest . Dr. Kurz spolu s vtedajším predsedom klubu chovateľov Robertom Zacharidesom, predsedom čs. komisie pre standardy MVDr. Nesvadbom uznanie slovenského čuvača na zasadnutí komisie FCI pre standardy v januári 1969 úspešne obhajili.

Aj keď mal vtedajší Spolok chovateľov vo svojom názve skutočne tatranských ovčiarskych čuvačov, dnes už chápeme pojem ovčiarsky pes, ako psa poháňajuceho stádo, pričom psy, ktorí chránili stádo pred predátormi, označujeme ako psy pastierske. A to teda sú aj slovenskí čuvači.

Chov u nás a vo svete

Prvý zapísaný vrh v roku 1929, bol z prvej chovateľskej stanice u nás Ze zlaté studny ve Svitavách u Brna. Iná línia pochádzala z Karpát, zo stanice Z Hoverly. Ďalšie krvné línie nesú mená Kazo, Ibro, Umek z Tutlek, Simba a Nero ( stanovené na Slovensku Klubom pre zkvalitnenie chovu a pochádzajuce rovnako ztadiaľ) okrem nich ešte Bojar, Bundas, CUvo a ďalší.

V dobách Československa sa každoročne narodilo zhruba 500 šteniat  slovenského čuvača. Na činnosť pôvodného Spolku chovateľov tatranských ovčiackych čuvačov so sidlom v Brne naviazal v r. 1958 Klub chovatelu slovenských čuvaču v Brně, ktorý existoval až do rozdelenia Československa. Od 1.12.1992 existujú český a slovenský klub samostatne, rozdelené boli aj plemenné knihy. Samostatne sú usporiadane klubové aj špecialne výstavy aj výcvikové tábory pre všetkých záujemcov z radu vlastníkov slovenských čuvačov aj ich psova. Evidujú sa všetky dostupné informácie o chove tohto plemena z celej Europy. V súčasnosti sú prírastky 100-150 slovenských čuvačov ročne, ako na slovenskej aj českej strane. Okrem našich štátov sa slovenský čuvač chová aj Európe a Amerike.

Exterier

Ešte za života Prof Hruzu existovali dva rázy ( druhy) vtedy tatranského čuvača, väčší horský, s kohútikovou výškou psov 65 cm a súk 60 cm a malý nižinný , ktorého predstavitelia mali výšku 50 cm a 40 cm. Postupne sa výškové rozdiely stratili, pretože sa z času na čas oba rázy skrížili.

Dnes je slovenský čuvač nádherné zviera, impozantné, súmerné plemeno s vyváženými proporciami - proste typický horský pes mohutnejšej konštrukcie s hustou srsťou bielej farby. Je dokonale prispôsobený pre život v drsných podmienkách, a to ako fyzicky, tak aj psychicky. Navonok je svalnatý s tvrdou horskou konštituciou a statnou postavou. Telo má mierne obdlžníkového tvaru, hlava silná, podlhovastá, s nosom dlhým takmer ako polovica hlavy, s rovným profilom. Oči má slovenský čuvač tmavohnedé, uložené vodorovne , s bystrým pohľadom, menšie uši vysoko nasadené a sklopené do V šikmo pozdlž hlavy. Hlavu nesie pekne zvysoka, na silnom a pomerne dlhom krku. Široký hrudník, má pružné rebrá, chrbát pevný, v bedrách jemne klenutý, brucho mierne vtiahnuté, zadok mierne sklonený. Nohy silné s priamym postojom. Chvost je nasadený nízko, siaha po predpätie, v behu nesený do oblúka. V kohútiku sú slovenskí čuvači vysokí od 62 cm do 70 cm psy, a 59 cm až 65 cm feny, psy vážia od 36 do 44 kg a feny 31 až 37 kg.

Ozdobou aj nutnosťou k prežitiu bola u čuvača jeho srsť. Je dvojitá, kyprá a našuchorená. Podsádka siaha k polovičke, až do dvoch tretín pesíkov, ktoré sú dlhé až do 15 cm. Na hlave aj na nohách nie je srsť príliš dlhá, zvyšok tela ale pokrýva mohutný kožuch, psy majú okolo krku golier. Na chrbáte sa v srsti nesmie robiť cestička, ale niekoľko priečnych vľn zo suvislých polokučier. Na chvoste ani na zadnej časti stehien netvorí zástavy . V lete je srsť redšia, ale stejne nadýchaná. Nažltlá farba okolo uší nie je žiaduca, a prípadne žlté škvrny nie su prípustné. Ňufák, podnebie a sliznice pyskov a vnútorného kutika oka majú čiernu farbu.

Povaha

Slovesnký čuvač je samostatne uvažujuci pes. Niekedy môže byť svojhlavý, ale vždy je natoľko inteligentný, aby oddelil "prácu od rodiny". U stáda je teda samostatný a rýchlo sa rozhodujuci "šef", ako záchranarský pes spája silu s inteligenciou. Ako strážca svojho pána a jeho rodiny a majetku prejavuje neohrozenosť až ostrosť , v rodine vystupuje ako kľudný, prítulný a hravý spoločník, a vo vzťahu k ostatným ľuďom býva nedôverčivý a nemá rád ich dotyky. Čuvač sa snaží zaujať vo svojej smečke čo najvyšiu pozíciu, ale keď sú už " karty rozdané", vie kam patrí. Psy rešpektujú feny.

Čuvač sa vyznačuje vysokým sebavedomím, a z miery ho hneď tak niečo nevyvedie. Pri správnom vedení uznáva jedného pána, ktorý je preňho vodcom smečky. V dobre fungujucej smečke, nech je v nej jeden alebo aj viac psov, čuvač veľmi dobre funguje aj vo vzťahu s deťmi. Deti priamo miluje, bez ohľadu na vek, zaleží len na jeho postavení v smečke. V dobrej základnej výchove, nielen psa, ale i malých detí, ak sa k psovi dobre chovajú. Ostatných psov -samcov, sa snaží podmaniť, a zaujať tak vo svorke najvyšiu pozíciu, ale domáce zvieratá alebo lesná zver ho spravidla nechavajú kludným.        

Výchova

Každý pes potrebuje základný výcvik poslušnosti, a potrebuje ho aj slovenský čuvač. Plusom pri  výchove je jeho inteligencia, mínusom jeho samostatnosť. Každý budúci majiteľ slovenského čuvača, by si mal byť vedomý, že si chce zaobstarať plemeno, ktorého predstavitelia pracovali po stáročia samostatne, daleko od baču. Pri výchove slovenského čuvača musime byť dôsledný, ale nikdy nesmieme rezignovať, pokiaľ sa niečo vo výchove nedarí, lebo veľký pes a neovladatelnosť je nebezpečná kombinácia.

Základom úspechu je začať s výchovou čo najskôr a spravodlivo posudzovať prípadné prehrešky. Každý návyk je treba opakovane upevňovať a z nepresností pri výkone cviku nezľavovať. S výchovou musí majiteľ začať odo dňa, keď si šteňa privezie domov. Šteňa je dovtedy zvyknuté, že smečku usmerňovala suka, takže je treba ho začleniť do novej svorky, aby poznalo zvyky, pravidlá aj hierarchiu, ako aj vodcu svorky. Príliš veľa demokracie škodí a až u psa začne obdobie vzdoru, a majiteľovi sa bude zdať, že všetko čo čuvača doteraz naučil prišlo nanivoč, bude to platiť dvojnásobne. To sa ovšem netýka iba tohto plemena, platí toto všeobecne.

Ovšem pre šteňatá slovenského čuvača platí viac ako pre iné plemená, že okrem dobre fungujucej svorky s vodcom v čele potrebujú fyzický kontakt po väčšinu dňa, ale aj noci, s tým, s kým budú tráviť väčšinu času. Historický to u slovenských čuvačov boli ovce. Bačovia preto svoje 4-6 mesačné šteňatá sťahovali zo salašov k ovciam a obmedzili svoje kontakty so psami na nezbytne krmenie. Šteňatá sa preto s ovcami natoľko zžili, že pokladali stádo za svoju svorku. Rešpektovali vodcu stáda, a našli si v rámci hierarchie tiež svoje miesto v skupine. Svorku, v ktorej pes vyrástol, potom v prípade ohrozenia prirodzene bránil. Proti prirodzenosti slovenského čuvača , ktorý potrebuje naozaj maximum spoločne stráveného času s tými ku ktorým bude nadalej patriť, by bolo usadliť ho na celý deň do koterca alebo na zahradu, nech by bola akákoľvek veľká. Znemožnením alebo obmedzením kontaktu šteňaťa so svorkou mal by čuvač celoživotné problémy so začlenením sa do rodiny a s uznanim vodcovskej úlohy svojho pána. Logicky tak nastanú problémy aj jeho majiteľovi.

Ovšem ani celodenný kontakt s pánom nič nezmôže, ak sa nebude šteňa učiť čo sa smie a čo nie. Od začiatku spolužitia sa postupne zoznamuje s novými pravidlami a rituálmi. Za všetko čo urobí šteňa, hoci len mimovoľne, dobre, je treba ho chváliť a odmeniť, za špatné ho pokarhať alebo okriknuť. Záleží na intonácii, nie na sile hlasu, kontrast medzi pochvalou a vyjadrením nevôle musi byť čo najviac "čitateľný".

Jednotlivé kroky výchovy sú rovnaké ako u ostatných plemien, len je treba o niečo viac dbať na dôslednosť. Dôležité je naučiť šteňa čo najskôr čistotnosti a základom poslušnosti. Plnenim cvikov sa u šteňaťa upevňuje jeho podradenosť voči pánovi ako nadradenému členovi svorky. Ale s predpokladom, že pes ich robí rád.

Prvé mesiace u nového majiteľa je treba pokračovať so šteňaťom v socializácii, aby si dobre zvyklo na na podnety, s ktorými sa bude bežne i menej často stretavať . Je vhodné brať ho do detskej spoločnosti ( aj malé šteňa musi byť pod dohľadom, aby mu dieťa neublížilo a pes si to nepamätal ako negatívny zážitok), medzi iných psov, na dvor medzi sliepky, zoznámiť ho s mačkou, vziať na výlet rôznymi dopravnými prostriedkami,  do miest kde sa pohybuje viac ľudi, atd. Málo alebo zle socializovaný pes, môže byť v buducnosti zdrojom problémov pre seba, majiteľa aj okolie. Určitá opatrnosť je ale na mieste aj keď ešte šteňa nemá dokončenú celú vakcináciu.

Výcvik

Nie tvrdým výcvikom, ale cieľavedomým opakovaním spolu so súborom pochvál a pokarhania sa bez problémov stane zo slovenského čuvača dobre vychovaný pes so základným výcvikom poslušnosti. U psa jeho potenciálu by to bolo ale málo. Pokiaľ funguje správny vzťah medzi nim a jeho pánom budú spoločne podnikať dalšie aktivity, od stôp po výcvik obrany, na to už ale musi byť dostatočne skusený aj jeho majitel. Cvičiteľ musí mať u psa autoritu, inak nedosiahne požadovaný výsledok. Okrem toho možno slovenského čuvača využiť aj na záchranarstvo, aj vodné, alebo sa s nim venovať športom. Bez väčších problémov zvládne skušky základnej ovladatelnosti sprevádzajuceho psa. Výcvik čuvača je nutný aj preto, aby sa z neho nestal príliš samostatný a nezávislý pes.

Ideálny stav je všetky cviky prevádzať formou hry, pričom sa musi trvať na splnení. Hoci na začiatku môžu byť veľmi nepresné. Drilovaním sa pes zatvrdí, bude ostrý, ale to nie je chcený výsledok. Čuvač je inteligentné plemeno a potrebuje vedieť, že povely ktoré ma plniť, sú nejak užitočné. Opakované hadzanie aportu ho asi skoro omrzí.

Zmysluplnosť u niektorých cvikov znamená aj len pamlsok za dobre splnenú úlohu ktorý je pre čuvača silnou motiváciou, hlavne preto sa oplatí psa cvičiť nalačno. Ked ideme psa cvičiť, pes by mal byť odpočinutý, dobre naladený, na výcvik sa tešiť hoci len preto, že na jeho konci ho čaká odmena.

Zvládnutie niektorých cvikov môže čuvačovi trvať dlhšiu dobu, ale ak si ich zapamatá, bude ich už vedieť skoro stále. Základnú poslušnosť sa naučí čuvač rýchlo. Úlohu, ktorú vie splniť, vykoná , ovšem pokiaľ sa mu bude chcieť. Preto nesmie mať priliš veľa času na jeho splnenie, aby nezačal rozmýšlať či má preňho cenu úlohu splniť. Je treba cvičiť krátko, udržať pozornosť psa, cviky obmieňať, odmeny striedať.

Pre koho sa hodí

Dnes už je pôvodné poslanie pastierskych plemien včetne čuvača pre väčšinu psov minulosťou a tak sa z neho pomaly stáva rodinný pes, ktorý svoje prirodzené vlohy uplatňuje hlavne pri strážení domu.

Pre svoju veľkosť sa veľmi nehodi do meststých bytov, kde by naviac trpel teplom. Pretože väčšina majiteľov čuvačov má možnosť ustajiť psa vonku, zaobstarajú mu primeraný veľký koterec nie preto, aby mali od psa pokoj, ale preto, že je to plemeno, ktorému sa žije celoročne vonku velmi dobre. Naviac koterec je rozhodne vhodnejší ako priviazať psa na reťaz. Žije rád vonku, ale nie sám zavretý v koterci. Najšťastnejší bude slovenský čuvač v blízkosti svojho pána, resp svojej rodiny, svorky.

Slovenský čuvač je vcelku konzervatívny, do istej miery prispôsobivý v rámci svojej svorky. Mal by si ho zaobstarať len ten, kto má buď stádo oviec alebo nejakú náhradnu formu spoločenského vyžitia. Základ spokojného čuvača je žiť s nim v jednej svorke, nie vedľa neho. Prechádzka raz za deň by psovi čuvačieho formátu, určite nestačila.

Využitie

Dnes sa slovenský čuvač využíva ako spoločník a pomocník pre práce rôzneho druhu. Pôsobí ako ochránca, strážca, záchranár, športovec, ťažný pes, a samozrejme ako pes pastiersky. Hoci má priateľskú povahu, má prirodzený strážny inštinkt, v prípade potreby vie tvrdo zasiahnuť. Ochranárske inštinkty ale chová len k tomu, ku komu má silnú väzbu a o tom ako sa k tejto previazanosti medzi čuvačom a jeho človekom dopracovať , sme sa už zmienili.

Starostlivosť

Výživa - rovnako ako u iných plemien, má chovateľ na výber či bude psa krmiť stravou suchou, polosuchou , konzervami, alebo mu jedlo bude pripravovať sám -variť , alebo surové (BARF). Zloženie stravy má vplyv na zdravie, temperament, kvalitu srsti čuvača. Šteňa po odstavení by malo byť krmené kvalitným krmivom, určeným pre šteňatá veľkých plemien. Chovateľ, a potom aj majiteľ, si musia nájsť najsprávnejši typ, značku alebo zloženie hotovej stravy práve pre túto vekovu a typovu kategoriu. Ešte je nutné postrážiť frekvenciu a velkosť krmnej dávky. O tom, či je nutné k potrave pridávať ďalšie zložky by sa mal majiteľ psa poradiť s veterinárom. Je dôležité, aby sa pes neprekrmoval, ani mu nedodávať rôzne zbytočné živiny naviac, pretože rýchly rast nehotového kostrového aparátu so sebou nesie nebezpečenstvo v podobe preťažovania kostry, riedkych kostí, nevyvinutých klbov, nepomer niektorých minerálov môže naviac napachať viac škody ako úžitku. Dospelí, pohybovo vyťažení psy majú na energetickú hodnotu stravy vyššie nároky, ako majú jedinci, ktorí dlhodobo zaháľaju. Pes musi mať 24 hodin denne prístup k čerstvej vode a to aj ak vonku trvaju velké mrazy a voda zamrzá.

Pohyb- na svojom územi potrebuje čuvač voľnosť. Nie je to pes stvorený pre celodenne posedávanie v koterci. Dokonca aj pes žijúci voľne na veľkej záhrade potrebuje chodiť na prechádzky, najlepšie na voľno, nielen pre pohyb ale aj preto, že mimo záhradu načerpá ďalšie nové podnety a nebude mentálne stagnovať. Väčšina slovenských čuvačov miluje vodu a rada pláva. Šťeňatá aj mladší psy sa nesmú preťažovať.

Srsť - biela hustá srsť potrebuje každodennú starostlivosť, aj keď sa sa bežne označuje ako samočistiace. Denne je treba hrebeňom vyčesávať  a odstranovať odumreté chlpy, a pripadne nečistoty. Pri česaní sa musi davať pozor na to, aby sa nepoškodila hustá podsada. Česaním sa nielen odstraňuje odumretá srsť, ale zároveň im srsť načechrávame a masirujeme pokožku. V dobe plznutia je treba česať niekolkokrát denne. Na záver sa musi pes po i proti srsti vykefovať, aby sa zbavila prachu. V čistom prostredí netreba psa často kupať, pretože koža aj srsť majú samočistiacu schopnosť.  Pokiaľ už je nutné psa z akehokoľvek dôvodu vykúpať, používať sa musia len tie najkvalitnejšie prípravky pre psa, z nich naviac tie pre biele plemená. Iné prípravky by mohli na bielej srsti psa zanechať žltkastý nádych. Pred výstavou sa pes minimálne týžden nekúpe.

Po vykúpani je treba srsť psa dosucha vytrieť a vysušiť a znovu vykefovať

Tlapy . po návrate z prechádzky prezrieme psikovi vankušiky labiek, otrieme ich handričkou , prípadne ranky vydezinfikujeme

Oči a uši - oči sa musia udržiavať v čistote vlhkou handričkou, uši prípravkom na k čisteniu uší, prípadne ušným púdrom

Ustajnenie - na výber sú možnosti : koterec- voľný pohyb po záhrade-ubytovanie v byte, Majiteľ psa musi počitať, že z koterca sa bude chcieť pes dostať von aj keď v ňom bude tráviť len dobu nezbytne nutnú. Koterec teda musi mať vybetonovaný podklad , aby sa pes nepodhrabal. a vysoké okraje , aby nepreliezol alebo nepreskočil. Búda v koterci musi byť aspoň čiastočne v tieni.  Pri zatepľovani búd sa nesmú používať niektoré materiály ( molitan, polystyren), pretože ak ich šteňa ochutná, ich čiastočky ostávajú na povrchu žaludočného obsahu, neposúvajú sa do čriev a vyvolávajú zápal žalúdka, ktorý može končiť aj smrťou zvieraťa. Naviac sú neviditelné aj pre rtg. Pri voľnom pohybe psa na záhrade nehrozi, aby slovenský čuvač trpel sklonmi k túlaniu , ale po prvom úniku sa mu môže túlanie zapáčiť. Šteňa spravidla do doby, než "zmúdrie", spôsobí v záhrade škody na rastinách. Do bytu by si mali čuvača zadovážiť iba ľudia, čo pracujú na čiastočný uväzok, alebo majú doma jedneho člena svorky stále pritomného.

Zdravie

Už v zmienenej monografii pisal prog Hruza, že je dôležité šteňa čuvača otužovať, aby hravo znášalo prenikavé vplyvy počasia zimného. Ovšem aj bez cieleného otužovania slovenský čuvač bez problémov znesie našu stredoeuropskú zimu vonku a do domu bude vchádzať len pre ľudsku spoločnosť. Slovenského čuvača ako každé veľke plemeno najviac ohrozuje dysplázia panvového klbu. Preto toľko záleží na na správnej výžive v období rastu a na miere jeho fyzickej záťaže. Šteňa musi byť pod dohľadom veterinára ako pre preventivne prehliadky, aj pre vakcináciu a odčervovanie. Dedičnými defektami slovenský čuvač takmer netrpí. Priemerná dlžka života slovenského čuvača je 11-12 rokov.

 

Prevzaté z časopisu Planeta zvierat, apríl 2011, autor: Mgr. Hana Langerová